Vo večnom meste

Autor: Richard Ballek | 18.9.2011 o 18:09 | (upravené 18.9.2011 o 21:00) Karma článku: 4,59 | Prečítané:  1312x

(pokus o cestopis alebo čo by ste mali vedieť o Ríme skôr než vycestujete) Všetko to začalo 2000 rokov pred Kristom veľkou láskou medzi Helenou a Paridom. Syn trójskeho kráľa Priama uniesol grécku Helenu budúcemu kráľovi Sparty, čo bolo príčinou krvavej vojny medzi Grékmi a Trójanmi. Ako je známe, Trója bola dobitá Agamemnónovými vojskami vďaka trójskemu koňovi. Obyvateľstvo, ktoré oslavovalo zdanlivý mier bolo povraždené...

Tí, ktorí prežili nemohli a nechceli ostať v ruinách Tróje. Pod vedením Aenesa si začali hľadať nový domov. Po niekoľkých rokoch plavby a vyberania ideálneho miesta na život sa Aenes vďaka veštkyni Sibyle dostal do podsvetia, kde sa stretol so svojím zosnulým otcom. Ten mu poradil, aby vplával v novom kraji po rieke Tiber do vnútrozemia...

Pôvodným obyvateľom Latinom sa osídľovanie ich územia novými prisťahovalcami nepáčilo. Stretli sa s Trójanmi v bitke, ktorú Aenesove vojsko vyhralo. Aenes spojil národ Trójanov a Latinov a zobral si za ženu Laviniu, dcéru kráľa Latina...

Nová kolónia rástla a na jej čele sa vystriedalo niekoľko panovníkov. Keď nastúpil na trón kráľ Numitor, jeho brat Amulius ho z mesta vyhnal, synov povraždil a  dcéru Silviu prinútil stať sa kňažkou. Zložila sľub večného panenstva, no napriek tomu porodila dvojičky, ktoré splodila s bohom vojny Marsom...

Amulius v novorodeniatkach videl svoju hrozbu, preto prikázal zbaviť sa ich. Jeho sluhovia chlapcov nechali v košíku na brehu Tiberu v nádeji, že sa utopia. Rozvodnený Tiber sa vylial z brehov a dvojičky odplavil pod figovník, kde ich našla vlčica. Chlapcov vychovávala vo svojej nore až kým neboli silní a pripravení na život...

Romulus a Remus, ako sa bratia volali sa pomstili smrťou Amuliovi, a vládu vrátili svojmu dedovi Numitorovi. Obaja mali chuť vládnuť, no nechceli čakať na Numitorovu smrť. Rozhodli sa preto vystavať nové mesto...

Zhodli sa na ideálnom mieste. Mesto chceli postaviť na jednom zo siedmych vŕškov nachádzajúcich sa na východnej strane Tiberu - na pahorku Palatín. Pri vymýšľaní mena pre nové mesto sa bratia dostali do sporu. Každý z nich totiž chcel pomenovať mesto po sebe. Romulus v boji zabil svojho brata Rema so slovami: ,,Tak dopadne každý, kto prekročí moje hradby."  Mesto dodnes nesie meno po svojom zakladateľovi Romulovi...*

Mesto Roma, v slovenčine Rím, sa rozrastalo a stalo sa hlavným mestom najväčšej ríše, aká kedy bola vybudovaná. Po tisíce rokov bolo centrom kultúry, umenia, práva, obchodu, náboženstva - jednoducho bolo pupkom sveta. Jeho minulú slávu môžeme dodnes obdivovať v rímskych uličkách a námestiach...

Príbeh pokračuje 2000 rokov po Kristovi  znova veľkou láskou. Tentokrát medzi Richardom a Andreou...

22. júla 2011 o 19:45 sme ja a Andrejka pristáli na letisku Ciampino, pár kilometrov na juh od Ríma. K nášmu hotelu vo Fratocchie sme to mali síce len 1,5km na juh, no iný spôsob ako po rýchloceste (samozrejme bez chodníkov a plnej áut) nevedie. Preto sme namiesto prechádzky zvolili bezpečnejší transport - stopom. Začali sme stopovať na autobusovej zástavke pri letisku. Audaces fortuna iuvat! Do troch minút nám zastala sympatická asi 40-ročná Talianka (nazvime ju trebárs Júlia). Začal som na ňu anglicky, no bez šance. Tak som aspoň vykríkol: ,,Fratocchie!"

,,Si, si!", odpovedala Júlia a už sme sedeli v jej čiernom Renaulte. ,,Prišiel čas na učenie sa novým jazykom", pomyslel som si a vytiahol som svoju ,,Italštinu do kapsy". ,,Permetta che io mi presenti. Mi chiamo Ricardo. Posso presentarLe la mia amica Andrea." Júlia sa zasmiala mojej výslovnosti a odpovedala ,,Molto lieto." Mojou lámanou taliančinou a jej základmi angličtiny sme sa ako-tak dohovorili, kde nás má zaviesť. Mali sme šťastie, Júlia je z Fratocchie. Zastavila nám rovno pred dverami nášho hotela.

Ubytovali sme sa! Izba bola krásna, priestranná, všetko čisté. Jediné, čo stojí za zmienku je Andrejkin postreh na kúpelku: ,,Štyri hviezdičky v Ríme rovná sa dve hviezdičky v Prahe." :-) Po vybalení sme sa išli prejsť. V nočnej hodine bol otvorený v okolí už len jeden stánok, kde popíjali miestni ,,štamgasti." ,,Uno bianco vino" poprosil som predavača. Bolo nám podozrivé, že za fľašu vína chce len 2 Eurá. Po otvorení nám to bolo jasné - lacné krabicové vína dávajú v Taliansku do fľašiek:-) Dum vinum potamus, te Deum laudamus. Nič sme si s toho nerobili a pri zaspávaní sme sa tešili na objavovanie Ríma, ktoré nás čakalo nasledujúce dni.

 

23. júla 2011 - deň prvý

9:00 zazvonil budík. Vyskočili sme z postele a vybrali sa na naše prvé talianske raňajky. Voňavá praženica, chutná šunka, mäkké pečivo, džús či ovocie. Najedli sme sa fajne. Na prvý pohľad pôsobilo všetko luxusne. Až zameranie na detaily nás utvrdilo v tom, že nie sme v strednej Európe, ale v južanskom štáte - nedostatočne umyté poháre a príbory, špinavé stoličky a smrad na chodbe pred jedálenskou miestnosťou. S plným žalúdkom sme ale rýchlo zabudli na nedostatky talianskeho stolovania a už sme kráčali smerom k Rímu...

Stopovanie nám tentokrát nevyšlo. Po hlavnej ceste sme kráčali asi kilometer na sever, do dedinky Santa Maria delle Mole. Tam sme sa rozhodli cestovať do Ríma vlakom. Na stanici boli traja chlapci v našom veku. Podľa prízvuku som usúdil, že sú Briti. ,,Hi Guys, where can we buy tickets to Rome? Can we do in the train?", zakričal som na nich. ,,Hopefully, we have the same problem." Nevadí, pomysleli sme si. O pár metrov ďalej nám rukami-nohami vysvetlil mladý Talian, že lístky môžeme dostať v kiosku na druhej strane cesty...

Mille viae ducunt hominem per saecula Romam. Napriek tomu, že vlak nás do Ríma viezol len 20 minút, cítil som sa, akoby nás unášal stáročia do histórie. Bolo to očividné už len pri pohľade z okna na aquadukt Aqua Claudia, vybudovaný cisárom Claudiom v roku 52 n.l. Rímska technológia transportu vody bola tým viac fascinujúcejšia, čím viac bola založená na jednoduchých zákonoch fyziky. Priviesť vodu z vyššie položeného miesta na nižšie je primitívne. Ale keď Rimania k tomu pridali dôvtip, umenie a užitočnosť v jednom, môžeme aquadukt oslavovať ako harmonickú spoluprácu medzi prírodou a človekom...

,,Termini", ozvalo sa z reproduktorov vo vlaku. Konečne v Ríme!!! Hlavné vlakové nádražie bolo totálne preplnené. Turisti snáď z celého sveta sa miešali s miestnymi obchodníkmi, žobrákmi, zamestnancami železničnej spoločnosti a s nami. Skutočné ,,multi-kulti." Neďaleko sme zazreli označenie vstupu do metra. Dostať sa tam, však nebolo cez tú tlačenicu ľahké...

,,Otras, hnus, hamba!"  povzdychli sme si s Andrejkou, keď sme videli chodby v rímskom metre. Po zemi sa váľali odpadky, žobráci agresívne naťahovali ruku za nejakým tým centom, káble viseli zo steny, omietku akoby ani nepoznali. Všade plno ľudí a riadne dusno. Skutočné peklo. Už som len čakal, kedy sa vynorí Cháron, aby nás previezol na tú druhú stranu. ,, Kde sa stratila sláva večného mesta???" pomyslel som si, keď sa mi zacnelo za čistým pražským metrom...

Je to jasné, rímska krása je na povrchu, uvedomili sme si, keď sme konečne na čerstvom vzduchu kráčali po Via Ottaviano smerom k námestiu sv. Petra vo Vatikáne. V Ríme sa treba kochať viditeľnou krásou a monumentálnymi pamiatkami. Detaily ako smeti po uliciach netreba riešiť. Aj tak je škoda, že sa o čistotu v Ríme viac nedbá...

,,Úchvatné, krásne, dokonalé!" Stáli sme pred Bazilikou sv. Petra, najväčšou kresťanskou stavbou na svete. Spolu s námestím tvorí komplex, ktorý ma úplne dostal. Nevedel som, kde sa mám  pozrieť skôr. Kochal som sa sochami svätcov na balustráde kolonády postavenej z travertínových stĺpov. V myšlienkach som sa dostal do 60-tich rokov 17.storočia, keď námestie pod vedení Giana Lorenza Berniniho získavalo terajšiu podobu. Tak rád by som videl, ako bez použitia žeriavov a moderných strojov stavali niečo tak precízne...

Všade množstvo ľudí! Pripravovali sme sa na tlačenicu, ale že bude až taká, to sme nevedeli. Rad ľudí čakajúcich na vstup do baziliky bol po celom obvode námestia. Ešteže to išlo rýchlo. Približne 35 minút čakania sa určite oplatilo kvôli kráse, ktorá nás čakala...

Ešte pri vstupe k schodom vedúcim do kupoly som bol frajer - Andrejku som chcel vyniesť v náručí až úplne na vrchol. Ako som mal vedieť, že tých asi 500 schodov bude oveľa väčšia námaha?:-) Stále som nechápal, že sa niečo tak obrovské a zložité dá vybudovať. Aj tých 120 rokov, čo baziliku stavali, mi príde málo. Vnútrajškom obrovskej kupoly sme kráčali úzkymi schodíkmi na vrchol...

Výhľad z vrcholu Baziliky sv. Petra sa nedá slovami opísať. Rím ležal pred nami ako na dlani. Aeterna urbs roma est. Medzi budovami vytŕčal Anjelský hrad, ktorý slúžil ako mauzóleum rímskych cisárov. V diaľke bolo vidieť Pamätník Viktora Emanuela II. postaveného na oslavu zjednoteného Talianska. A samozrejme, námestie pred bazilikou sme videli v jeho plnej paráde. Výrazný obelisk v strede námestia, ktorý priviezol z Egypta cisár Galigula roku 37 n.l. bol z výšky ešte výraznejší. Z neho vychádzajúce ramená námestia, ktoré symbolizujú otvorenosť rímskokatolíckej cirkvi na všetky svetové strany a pre všetkých ľudí, dodávajú námestiu geometrickú dokonalosť. Je ťažké opísať celú krásu slovami...

Baziliku z vnútra nejdem radšej ani komentovať. Jej opis by zabral minimálne 10 ďalších strán. Tú monumentálnosť, veľkosť a krásu musí každý vidieť na vlastné oči. Odporúčam neobísť sochu sv. Petra, pri ktorej bol dlhý rad ľudí. Legenda hovorí, že keď chytíte sv. Petra za nohu a prajete si niečo, určite sa Vám to splní.

Namáhavý deň vo Vatikáne sme chceli ukončiť oddychovou prechádzkou a talianskou večerou. Na námestí Piazza del Popolo sme si dali pravú taliansku pizzu, ktorá sa mimochodom nevyrovná chutnučkej pizzi u nás. Ako sme si všimli, na tomto námestí sa darí amatérskym umelcom. Okrem dvoch mladých gitaristov tu predvádzal svoje umenie aj Michael Jacskon...

Práve keď som dával veľkú pusu svojej amor fati krásnej Andrejke, zazrel som ako k nám niekto uteká. Bol to tmavý pouličný predavač ruží. Andrejke vnútil tri ruže so slovami, že je to ,,present for you". Kým sme stihli zareagovať, uviazal Andrejka a aj mne okolo ruky povrázky na ktorých urobil tri uzlíky, vraj reprezentujúce našu lásku. ,,If you cut it, your love will be destroyed. " Ok, boli sme potešený a dal som tomuto ,,podnikateľovi" 50 centov. On začal naliehať, že vyžaduje aspoň 10 Euro. Andrejka mu na to chcela vrátiť ruže čo neprijal. Zopakoval, že je to darček pre ňu. Nakoniec keď videl, že odo mňa nedostane požadovanú sumu, vytrhol Andrejke dve ruže a ,,nasratý" utekal hľadať ďalších ,,zákazníkov." Šnúrky sme roztrhli a vyhodili...

Ako sme neskôr videli, na takýchto obchodníkov narazíte v Ríme všade. Snažia sa Vám silou-mocou predať všetko od hračiek a pohľadníc, cez ruže a suveníry až k pivu a nápojom, ktoré nesú so sebou v kýbli so studenou vodou. Nie je nič jednoduchšie ako kúpiť niečo v obchode a následne to predávať za 200 percentnú maržu turistom. Takýto podnikateľský zámer by vymyslel aj desaťročný chlapec. Čo iné ale ostáva ilegálnym prisťahovalcom z Afriky? Ani v bohatej Európe to nie je jednoduché. Auri sacra fames...

Z námestia Piazza del Popolo, sme sa spievajúc Billy Jean dostali do nádherného parku Pincio. Užívajúc si zapadajúce slnko na pozadí večného mesta a lížuc poriadnu dávku talianskej zmrzliny sme prišli k slávnym španielskym schodom na Piazza de Spagna. Schody boli vybudované v 17.stor. na oslavu mieru medzi Španielskom a Francúzskom, pretože spájajú španielske námestie s francúzskym kostolíkom. Kvôli množstvu ľudí sediacich na schodoch sme mali problém tadiaľ čo len prejsť. K tomu ešte odporovať dotieravým arabským obchodníkom - estetický zážitok z krásnej pamätihodnosti sa zmenil na adrenalínový útek do metra...

Unavení cestou domov sme sa tešili na oddych, ktorí nás čakal na rímskych plážach nasledujúci deň...

vatikan

 

24. júla 2011 - deň druhý

Z predchádzajúceho dňa sme vedeli, že vlak má odjazd zo stanice v Santa Maria delle Mole o 11:05. Vyrazili sme s časovou rezervou. Tentoraz sme objavili inú cestu. Nešli sme po asfaltke, ale po nepatrnom chodníčku zapadnutom medzi vysokou suchou trávou. Áno, je to Via Appia! Toto zostalo zo slávnej rímskej cesty . Túto strategicky najdôležitejšiu rímsku cestu dal vybudovať cenzor Appius Claudius Caecus v roku 312 pred n.l. Spájala Rím s mestom Capuy v južnom Taliansku. Vzdialenosť a míľniky cesty boli merané od Umbiculus Urbis, teda od Pupku Mesta. Označoval sa tak kužeľ, reprezentujúci stred ríše a vybudovaný cisárom Augustom na Fóre Romanu. Práve odtiaľ pochádza príslovie ,,Všetky cesty vedú do Ríma."

Do Santa Maria delle Mole sme prišli o pol jedenástej. Kým sme čakali na vlak, rozhodli sme sa stopovať.  Približne po desiatich minútach zastavil na tmavomodrom fiate asi 50 ročný Talian. To bola sranda! Nevedel po anglicky ani jedno slovo! Museli sme sa spoliehať len na moju ,,Italštinu do kapsy" a inštinktívne chápanie jeho slov. Aj keď sme si nerozumeli, vedeli sme čo chce ten druhý povedať a nebola ani chvíľka ticha. Priviezol nás k stanici metra Anagnina, čo je konečná stanica linky A.

Po prestupe na linku B  na známom Termini sme sa zviezli až na stanicu Pyramide. Tam nás už čakal pristavený osobný vláčik do mestečka Lido di Ostia, našej oddychovej destinácie. Práve tam sa nachádza najbližšia rímska pláž. Pri prestupe z metra na vláčik (je super, že lístok na metro za dve eurá platí aj na prímestské vlakové spoje) sme na eskalátore začuli hluk. Hádali sa dvaja Japonci s počernejším vyšším mužom. Dokonca sa chytili pod krky. Z ich potýčky sme pochopili, že Japonci boli mužom okradnutí. Okolo nás prebehli dvaja karabinieri s ,,esbeeskárom." Pecuniae imperare oportet, non servire. ,,Už sa o zlodeja postarajú," povedali sme si a spokojne nastúpili do vláčika, ktorý vyzerá presne ako Oravka, jazdiaca medzi Kraľovanmi a Trstenou:-)

Po necelej polhodinke sme sa z vlaku rozbehli hneď k moru. Aj napriek tomu, že boh Hélios na svojich ohnivých koňoch cválal poza mraky, kúpili sme si pri pláži opaľovací krém. Verili sme, že sa vyjasní. Nič iné nám ani neostávalo. Ako sme si obzerali pláže, kúpili sme si u miestneho predavača takzvaný hamburger. Fuj! Nič hnusnejšie som nejedol. Nedopečené mäso, tvrdá žemľa a staré olivy - ,,bleee." Aspoň, že Coca-Cole sa dá veriť...

Vyčasilo sa! Našli sme si skvelé miestečko, zaplatili po 12 Eur za ,,bed & facilities" a začali ,,dovolenkovať." Slnko pripekalo. Od Tyrhenského mora fúkal osviežujúci vánok. Vlny boli celkom vysoké. Lahoda! Na prvý pocit trošku studené, potom príjemné. More nebolo najčistejšie, ale nám to bolo jedno. Tešili sme sa z oddychu pri mori, z krásneho počasia a užívali si jeden druhého.

Ako som si všimol, väčšina turistov okolo nás boli Taliani. Uvedomil som si, že pre nich to je ako keď ja si idem zaplávať do Oravskej priehrady.:-) Dokonca tam mali zaplatené privátne chatky, ktoré slúžili pre hostí na viac dní. ,,Čože?" pomyslel som si. Ako niekto môže prísť k tomuto moru na viac dní? Nám jeden deň slnenia a kúpania v zakalenom mori stačilo.

Nedá mi nespomenúť, že od tmavých ,,freelancerov" nemáte pokoj ani na pláži. Tu sa Vám snažia predať slnečné okuliare, plavky a samozrejme krásny zážitok z masáže. Ja som si vystačil s masážou od Andrejky a s nanukom z miestneho bufetu. Bol to krásny deň na pláži pri Ríme. Určite odporúčam uniknúť z preplneného a psychicky náročného Ríma a zrelaxovať.

Mestečko Lido di Ostia ožíva až v noci. Asi preto nás nechceli do žiadnej ,,reštiky" pustiť pred siedmou večer. Cítil som sa skutočne ako v dovolenkovej destinácii. Turisti v havajských košeliach a v plavkách, pasáž popri mori lemovaná palmami a obklopená podnikmi, z ktorých znela talianska hudba. Na móle tribúna, na ktorej sa práve odohrával hudobný program pre deti, zapadajúce slnko a šum mora. Nemohol som veriť že od Ríma sme na hod kameňom...

A práve kamene, lepšie povedané kamenné stavby v Ríme, sme mali na programe nasledujúci deň...

 

Lido di Ostia

 

25. júla 2011 - deň tretí

Znova Termini. Je to dôležitý dopravný uzol na našich potulkách po večnom meste. Nie Forum Romanum, ale hlavné vlakové nádražie je pupkom tohto mesta. Dnes si tu dokonca robila reklamu známa značka ľadového čaju. Nápoj rozdávali vysmädnutým cestujúcim zdarma. Hneď sme dostali po dva. Uhasili sme ,,žízeň" a plný očakávaní sme sa vydali objavovať nové rímske tajomstvá...

Vyšli sme z Termini, prvýkrát hlavným vchodom. Nešlo si nevšimnúť dlhý zástup ľudí. Po chvíli chôdze pozdĺž čakajúcich sme zistili, že tu nestoja kvôli autobusu. Každý z nich čaká na svoj taxík. Biele autá prichádzali prázdne, naložili turistov s batožinou a odišli nevedno kam. Fungovalo to ako na páse. Päť taxíkov odišlo, päť ďalších prišlo - syzifovská práca. Mohlo ich byť minimálne 30 za sebou. Rím je jedno z najväčších európskych miest, čo sa rozlohy týka. Asi preto sú tu taxíky také populárne - nikomu sa nechce do preplneného a prehriateho autobusu.

Naša prvá zástavka bola Bazilika Santa Maria Maggiore. Je to jedna zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík (v patriarchálnej bazilike môže pri oltári slúžiť omšu jedine pápež). Je postavená na severnej časti Esquilina, jedného zo siedmych rímskych pahorkov. S touto bazilikou sú späté i naše dejiny, keď tu pápež Hadrián II. slávnostne povolil staroslovienčinu ako štvrtý bohoslužobný jazyk.

Mysleli sme si, že Andrejku do Baziliky nevpustia, keďže mala krátke šaty s hlbokým výstrihom. Zaujímavé je, že pohľad na prsia nikomu nevadí. Dôležité je, aby mali ženy v kresťanských chrámoch zakryté ramená. Má to zabrániť vzrušiteľným pohľadom na ženy a zachovať čistotu myšlienok. Kresťanské autority sa s touto súvislosťou odvolávajú na Ježišov výrok: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci." (Mt 5, 28)

,,Na juhozápad! " zavelil som držiac v rukách roztvorenú mapu. Cestou sme sa bavili na tom, akí hrozní šoféri sú Taliani. Len zázrakom sa nám na prechode nič nestalo. Za celý pobyt v Ríme nám dalo prednosť na prechode len jedno auto.  Šofér mal na sebe kravatu a k svojmu autu bol aj adekvátne upravený. Buď dostal dobrú výchovu alebo nie je Talian, žartovali sme.

Práve keď sme prechádzali okolo Kúpeľov cisára Trajána z druhého storočia, spomedzi stromov sme zočili veľkú, ale naozaj veľmi veľkú stavbu - Koloseum. Konečne! Netrpezliví sme utekali k nemu. Vytiahol som ,,foťák" a ,,cvakal" ostošesť. Až sa nechce človeku veriť, že niečo tak veľké vybudovali za osem rokov. A to Rimania nemali ani len elektrickú miešačku. Som presvedčený, že sláva a veľkoleposť Kolosea zatieni všetky doterajšie pamiatky. Gloria virtutis umbra!

Gladiátor plánuje svoj boj až v aréne. My sme však bojovali s hodinovým čakaním už pred Koloseom. Nedočkavo som sa tešil na Amphitheatrum Flavium zvnútra. Za túto imperiálnu stavbu ďakujeme cisárom z dynastie Faviovcov - Vespasiánovi a jeho synovi Titovi. Bola vybudovaná v údolí medzi vŕškami Esquilinus, Palatinus a Caelius, hneď vedľa Forum Romanum. Obrovská aréna v samom srdci Večného mesta - to je iné kafé ako dnešné štadióny stavané na konci miest.  Vtedy našťastie nepotrebovali obrovské asfaltové plochy na parkovanie áut. Podľa mňa dnešné arény sú v porovnaní s Koloseom ukážkami užitočnosti. Ale umeleckú stránku dnes nikto nerieši. V priebehu histórie sa sochárske a výtvarné umenie premiestnilo zo športových stavieb do galérií. Neviem, či pre neochotu financovať ,,zbytočný" estetický zážitok, alebo to spôsobila naša vševedomosť a stratená potreba oslavovať bohov, prírodu a ľudské telo. Kto vôbec teraz potrebuje sochy?

Ja! Sochy milujem! Dodajú stavbe ľudskú tvár. Oživia ju. Vdýchnu jej dušu. Štadión sa stane chválou pohybu a oslavou človeka. Ako by vyzeral napríklad taký Camp Nou, v podaní rímskych architektov a sochárov? Namiesto billboardov, panelov a skla sochy domácich hráčov ako Messi, Eto'o, Hernández či Suárez v pohybe? Predstavujem si svet až priveľmi krásne?

Otvorenie Kolosea roku 80 n.l. cisárom Titom sprevádzali hry trvajúce sto dní. Čo viac bolo treba starým Rimanom, aby boli spokojní a ochotne platili dane? Panem et circenses! Nám ku šťastiu stačilo preskúmať arénu z každej strany, poprechádzať sa po tribúnach (respektíve to, čo po nich zostalo) a užívať si atmosféru tohto bojovo-zábavného miesta. Z veľkoleposti stavby som cítil rešpekt pred rímskym architektonickým majstrovstvom. Nezabúdam však, že podľa odhadov tu našlo smrť až pol milióna gladiátorov, otrokov a ranných kresťanov. Samozrejme, vtedy to brali inak: ,,Ó časy! Ó mravy!" (Cicerónove slávne slová z reči proti Catilinovi). Na prelome 3. a 4. storočia cisár Honorius kruté hry zakázal. Koloseum tým stratilo svoj význam a začalo chátrať.

Po dvoch hodinách v aréne sme sa vydali okolo Konštantínovho víťazného oblúka na vŕšok Palatín.  Práve tu to všetko začalo! Tu bol Romulov prvý príbytok, tu bývali vládcovia Ríma, tu mali svoje rezidencie významní a bohatí občania. Nádhera! Preplnené Koloseum sme vymenili za dokonalú romantickú prechádzku pomedzi borovice a citrusy k starovekým stavbám...

Sadli sme si na lavičku a v tichosti si užívali krásu okolo nás. Z kúpeľov cisára Severia je podľa mňa najkrajší výhľad na celučičký Rím - Koloseum, Circus Maximus, Bazilika sv. Petra, rieka Tiber, vrcholy Caelius a Aventinus. Nádhera! ,,...and over there is the stadium of emperor Domitian..." prerušila naše kochanie sprievodkyňa anglických turistov. ,,Palatine is the etymological origin of the word "palace" and it cognates in other languages." ,,Jasné," došlo mi, ,,už viem odkiaľ pochádza slovo palác." Po chvíli odpočúvania sme vedeli o histórii Palatína oveľa viac. Zaplatiť si sprievodcu sa tu určite oplatí...

Tiberianov a Flavianov palác, dom Augustovej ženy Livie, Neronova podzemná chodba, palác rodu Farnesiov zo 16.stororčia či Park Orti Farnesiani, čo je prvá botanická záhrada v Európe. To všetko môžeme nájsť na vŕšku Il Palatino, ako mu hovoria Taliani. Keď sme sa prechádzali po tejto historickej perle, predstavoval som si, ako elegantne a okázalo musela pôsobiť v dobe cisárstva. Dokonca tu mal svoj príbytok i sám veľký Cicero. Už chápem, kde bral inšpiráciu na svoje hlboké úvahy a prepracované súdne reči. Možno práve kľud a inšpirácia Palatína stojí za vznikom filozofického spisu ,,O najvyššom dobre a zle" a iných slávnych diel.

Z terasy paláca Domus Tiberiana sme zízali na staroveké centrum náboženského a občianskeho života Ríma. Forum Romanum! Tu v chráme Concord predniesol Cicero svoje filipky proti Catilinovi, tu dal postaviť cisár Pius Antónius palác pre svoju zosnulú ženu Faustínu, tu strážili posvätný oheň vestálske panny, tu oslavoval Pompeius svoj triumf a tu v chráme Júlia Caesara je pochovaný najmocnejší muž antického Ríma.  Zasadanie senátu, zhromaždenie ľudu, súdy a náboženské obrady či volenie najvyšších predstaviteľov Ríma sa dialo práve na tomto mieste, v súčasnosti najbohatšom archeologickom nálezisku na svete.

Práve keď sme k nemu chceli prísť bližšie, z rozhlasov pre turistov sme počuli oznam, že Forum Romanum sa zatvára o niekoľko minút. Zrýchlili sme, aby sme sa ešte stihli uvidieť toto historické bohatstvo z druhej strany. Nestihli sme! Chlapík s píšťalkou už na nás pískal a mával, že sa musíme vrátiť. Rozčúlený správca nás nechcel pustiť, vraj musíme rešpektovať otváracie hodiny. Neradi sme opúšťali srdce rímskeho impéria. Na rozlúčku som sa otočil a pozrel sa  na staroveké centrum ešte raz. Až sa nechce veriť, že Forum Romanum ľudia vystavali sami, bez pomoci bohov. Jeho pompéznosť je totiž božská. Perfectus Deus, perfectus homo!

Ponorení do diskusie o Fóre sme sa  presunuli po Via dei Fori Imperiali na Piazza Venezia pred veľký písací stroj. Tak totiž posmešne nazývajú Taliani najväčší pomník celého Talianska. Je to pamätník Viktora Emanuela II., prvého kráľa zjednoteného Talianska. Padre della Patria, ako nazývajú tohto zjednotiteľa, tu má na svoju počesť vystavanú 12 metrovú pozlátenú jazdeckú sochu. Vznešenosť a veľkosť tomuto pomníku nechýbajú. Podľa mňa ale chýba námestie pred ním. Kruhový objazd nie je ideálny priestor, z ktorého si turisti monument fotia.

Spokojní po obohacujúcom rímskom dni sme na dobre-známom Termini nastúpili na hrkotajúci vlak a dostali sa do nášho hotela. Už sme ani nepripravili program na ďalší deň. Únavou sme odkvecli na posteľ...

 

Forum Romanum

 

26. júla 2011 - deň štvrtý

To je jasné, že sme do fontány mincu hodili. Za návrat do Ríma sa určite oplatí obetovať pár centov. K tomuto neskoro barokovému umeleckému skvostu sa schádzajú tri uličky, taliansky tre vie. Práve odtiaľ má fontána di Trevi svoje meno. Neptún, boh morí, ktorí fontáne dominuje sa musí len prizerať návalu nadšených turistov. Skutočne sme mali problém dostať sa do jej blízkosti. Na chvíľu som sa zahľadel na jej sochy. Akoby už-už chceli vyskočiť z vody dvaja Tritóni na morských koňoch, okolo ktorých sa valili prúdy vody pritekajúce podzemným kanálom Aqua Virgo. Napriek tomu, že sochy sú nehybné, tečúca voda a dynamický barokový štýl jej dodávajú šmrnc dokonalého pohybu.

Kvôli množstvu tlačiacich sa ľudí sme sa tu ani neosviežili. Preto sme sa cestou cez uličky a námestia chceli schladiť talianskou ,,zmrzkou." Ako na zavolanie sa objavil zmrzlinový obchodík o ulicu ďalej na námestí Piazza Colona. Kým som rozmýšľal nad kombináciu ovocnej a vanilkovej, prekvapilo ma, čo si dala pani predo mnou. Zmrzlinu jej naservírovali do rozpolenej žemle! Pečivo so zmrzlinou - to som ešte v živote nevidel a pochybujem, že ešte uvidím. No čo, proti gustu žiaden dišputát:-)

Cestou ďalej sa okolo nás nenápadne zvyšovala koncentrácia bielych golierov. ,,Kravaťáci" boli všade - obedovali po krajoch úzkych uličiek, diskutujúc kráčali proti nám, či náhlivo nás predbiehali. Vyvrcholilo to pred palácom Palazzo Montecitorio. Sadli sme si na lavičku a pozerali na talianskych zákonodarcov. Nachádzali sme sa pred Camera dei Deputati - talianskou poslaneckou snemovňou...

Talianskemu parlamentu momentálne dominuje strana Ľud slobody na čele so Silviom Berlusconim. Extraordinary escape-artist, ako ho nazýva Economist (asi každý vie prečo:-), je podľa mňa zosobnením talianskej nátury. Vždy vysmiaty a uvoľnený, s gestikuláciou v dosahu dvoch metrov. Veľký ,,gentleman" užívajúci si život plnými dúškami - Taliani sú už raz takí...

Nechcem hľadať súvislosť medzi dolce far niente a talianským vysokým dlhom. Tomu momentálne ťažko vzdoruje mnoho krajín. Ale práve tu, v bývalom hlavnom meste sveta, môžem uvažovať nad tým či sa história dlhov bude opakovať. Je známe, že za pádom Rímskej ríše boli aj finančné problémy a masívne míňanie peňazí zo strany cisárov. Rimania sa mohli ťažko obrániť pred nájazdmi barbarov s prázdnou pokladnicou a neúnosnými daňami. Bežný občan upadajúceho impéria sa radšej predal do otroctva, pretože otroci dane neplatili. V tejto súvislosti neodolám diabolským myšlienkam. Čo ak dnešná Rímska ríša predstavuje eurozónu a práve rímsky (teda taliansky) dlh môže spôsobiť jej rozpad? Práve v čase našej návštevy Ríma sa o prelomení 6% hladiny za Italy Government Bonds 10 Year Gross Yield písalo všade. Od roku 1997 neboli úroky za 10-ročné vládne dlhopisy vyššie! Zachraňovať tretiu najväčšiu ekonomiku eurozóny by asi nebolo jednoduché. Rozpadne sa západná ríša druhýkrát???

Alebo prežije tisícky rokov ako najzachovalejšia stavba antického Ríma , pred ktorú sme práve prišli?  Chrám zasvätený všetkým bohom, ktorý stojí už celých 2000 rokov vyzerá, že bude stáť ešte raz toľko. Ani najmenší náznak rozpadu či poškodenia. Panthenon dal postaviť Marcus Vipsanius Agrippa roku 27 pr.Kr. Dohady historikov hovoria, že tu bol prvýkrát použitý betón. Ako inak by sa dala vystavať polguľovitá klenba, ktorej priemer a výška sú 43,2 m? Táto stavba je totálne jedinečná - architektonický rímsky skvost, premenený na kresťanský kostol zasvätený Panne Márii, patrónke mučeníkov. Dokonca jeho strecha slúžila ako zdroj bronzu, ktorý sa použil na baldachýn v svätopeterskej bazilike a na delá Anjelského hradu. Momentálne v Panthenone odpočívajú také osobnosti ako talianski králi Viktor Emanuel II a Uberto I., či renesančný umelec Raffaello Sanzio.

Z námestia Piazza della Rotonda, kde Panthenon sídli sme sa presunuli k Fontana dei Quattro Fiumi, ktorú postavil Gian Lorenzo Bernini pre pápeža Inocenta X. Fontána, ktorej právom prislúcha pomenovanie ,,vrchol barokovej plastiky" spôsobila v Ríme ošiaľ. Aristokrati a bohatí Rimania boli nadšení zo symbolu pápežskej moci. Božská okázalosť fontáne nechýba. Čo ale z toho mal chudobný rímsky ľud? Obdiv bohatých preto sprevádzali výkriky hladných: „Nechceme obelisky a fontány, chlieb chceme, chlieb, chlieb, chlieb!" V každom prípade, vrchnosť si musela dokázať svoju silu. Fontána totiž reprezentuje vplyv pápežskej koruny na všetky kontinenty. Preto perzonifikuje štyri rieky na štyroch kontinentoch s ich typickou faunou a flórou. S Andrejkou sme skúšali uhádnuť, ktorá časť fontány prislúcha ktorému kontinentu: Indická Ganga, držiaca v ruke veslo, letmo odetý Níl, o ktorom vtedy nikto nevedel, kde pramení, Dunaj oblečený v pápežskom rúchu reprezentujúci Európu a Rio de la Plata sediaci na  hromade mincí, teda bohatstve, ktoré Amerika ponúka. Hádanku sme rozlúštili a spokojne sa vydali za našou poslednou rímskou zástavkou - Anjelským hradom...

Napriek tomu, že výhľadov na Rím sme za posledných pár dní videli mnoho, presýtení sme určite neboli. Priamo z vrcholu hradu, z náručia Michala Archanjela, ktorý tomu miestu dominuje bola panoráma, ako inak, úchvatná. Ideálne miesto na rozlúčku s Rímom. Tak ako tu odpočívajú niektorí rímsky cisári, tu budú odpočívať naše spomienky na toto očarujúce mesto. Naposledy sme sa dívali na baziliku sv. Petra, na rieku Tiber, na rímske mosty...romantiku zrazu prerušil strážnik, keď ma upozornil, aby som si obliekol košeľu. V rýchlosti som si ju prehodil cez ramená a pokračovali sme v našich príjemných chvíľkach...

Neviem prečo, cítil som sa tu celý čas ako doma. Akoby som tu už žil dlho. Čo to mohlo spôsobiť? Čo stálo za tým, že oku lahodí pohľad na Koloseum? Že Forum Romanum mi zdvihne náladu? Že Vatikán ma naplní vďačnosťou? Je to umenie! Ľudské umenie! A ľudskosť, akú všetky stavby, sochy a atmosféra Ríma vyžarujú, je odrazom božskej dokonalosti. Naši predkovia nám to umením odkázali. Pripomenuli nám, aký nádherný a vznešený je človek. A práve my, dnešní všemocní ľudia v tom musíme pokračovať. S uznaním hegelovského myslenia musíme pokračovať vo vývoji nášho spoločného, absolútneho ducha. Preto aj náš jediný záväzok voči potomkom zostáva vyjadriť ľudskú dokonalosť vo výsledkoch našej práce!

 

Amjelský hrad

 


 

*Prerozprávané z: PLUTARCHOS: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I. Bratislava: Kalligram, 2008

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?