42,195 km – najkrajší deň v mojom živote...

Autor: Richard Ballek | 27.1.2011 o 19:58 | (upravené 27.1.2011 o 20:09) Karma článku: 12,67 | Prečítané:  3166x

,,Môžem s Tebou počítať? Pripojíš sa ku mne na pražskom polmaratóne?" Samozrejme, že som to odmietol. Netrúfal som si zabehnúť vyše 20 km bez tréningu. Pozvánku od kamaráta Libora som neprijal kvôli mojej nedostatočnej ,,kondičke". Až po odbehnutí maratónu o pár týždňov neskôr som zistil, že to vôbec nie je len o fyzickej kondícii...

Chcel som Libora povzbudiť pri štarte, ale v tej mase ľudí som ho nemohol vidieť. Tak som tam len stál a čakal. Snáď ho uvidím, keď sa masa bežeckých nadšencov pustí do pohybu, pomyslel som si. Zaznela štartovacia pištoľ. Bežci vybehli. Fanúšikovia tlieskali. Hudba hrala. Radosť zo športu zaplnila celú Prahu. Pri pohľade na klusajúci dav sa ma zmocnila obrovská chuť pripojiť sa. Zimomriavky mi behali po chrbte. Musel som sa premáhať, aby som nepreskočil ochranné mantinely, aby som sa nerozbehol spolu s davom. Tieto pocity vo mne prebudili túžbu prekonať sám seba. Začul som vnútorný hlas volajúci po veľkom cieli.  V tom momente som sa stopercentne rozhodol - zabehnem prvý maratón hneď ako to bude možné!

Toto sa udialo 27.3.2010 na štarte polmaratónu v Prahe. Dátum najbližšieho pražského maratónu bol naplánovaný na 9.5.2010. To pre mňa znamenalo jediné - mám len 6 týždňov na tréning! Trochu som vytriezvel z nadšenia pri uvedomení si tohto čísla. Zvládnem zabehnúť vyše 42 km po 6-týždňovom tréningu? Nie je to nereálny cieľ? Znova sa vo mne ozvala tá silná túžba naplniť svoje sny. Kedy bude lepšia príležitosť na svoj prvý maratón ako práve na 2500-ročné výročie bitky pri Marathone? Nemôžem predsa prepásť takýto magický dátum!

Ešte v ten deň som oslovil kamaráta Tomáša, ktorý sa venoval triatlonu celú mladosť a mal významné športové úspechy aj na medzinárodnej úrovni. Zasmial sa mi, keď som mu vysvetlil, že chcem odbehnúť maratón. Smiešne nebolo ani tak odhodlanie, ako moje skúsenosti s behom. Dovtedy som totiž behával len tak pre radosť. Samozrejme nepravidelne, no podľa mňa dosť často na to, aby som sa mal od čoho odraziť. Tomáš súhlasil, že ma bude trénovať. Keďže sme boli od seba vzdialení stovky kilometrov, tréningové plány mi posielal cez Facebook. Totálne mi zmenil môj pohľad na maratónsku prípravu. Pohodový radostný klus sa zmenil na ,,masaker". ,,Maratón vyžaduje komplexný prístup, nie prechádzky. Urobíme, čo sa bude dať", odkázal mi Tomáš a pustili sme sa do napĺňania môjho cieľa...

Bol to obrovský šok! Nielen prvý deň, ale aj druhý, tretí a ďalšie. Behával som 6-krát v týždni. Rýchlostné tréningy striedali vytrvalostné. Nohy boli totálne vyčerpané, rapídne som strácal na hmotnosti. Na Tomášove odporúčania, aby som ,,nežral chujoviny", som úplne vynechal pečivo, sladkosti a alkohol. Namiesto toho veľa cestovín, mäsa, zeleniny a ovocia. Z tréningu som sa vracal ,,zalaktátovaný" a totálne mokrý. A nielen od potu. Tomášovu prípravu som plnil na 100%, preto som chodil behávať aj keď pršalo. A keď som cez deň nestíhal, išiel som po tme. Nikdy nezabudnem na tréning v daždi od jedenástej do jednej v noci. Za 6 týždňov som nebol behať len 7 dní. Toto obdobie bolo fyzicky najťažšie v mojom živote. A to všetko som podstúpil len kvôli svojmu snu, len kvôli predstave ako prechádzam cieľom. Zistil som, že ak má byť obrovská fyzická záťaž zvládnuteľná, musí byť podporovaná silným psychickým presvedčením. Bez toho to nejde. Nepochyboval som o sebe! Ani v najmenšom som neuvažoval, že to preruším.

Pomaly sa blížil deň D. Dva dni pred maratónom som oddychoval a tešil sa na svoju prvú ,,štyridsaťdvojku". Mal som síce o niekoľko kíl menej, ako pred pár týždňami, no sebaistoty som mal na rozdávanie. Pred očami sa mi javil len jediný cieľ - odbehnúť maratón pod 4 hodiny!

Stáli sme už na štarte. Ja a Amigo. Amigo je môj vedúci z astronomického krúžku z tínedžerských rokov. Momentálne je jeden z najlepších astronómov premenných hviezd na svete! V ten deň sme ale nešli pozorovať hviezdy. Chystali sme sa na niečo iné. Amigo na odbehnutie svojho pätnásteho maratónu, ja na pokorenie prvého. Z poza mantinelov nás povzbudzovali priatelia Šárka a Roman. Zrazu zahvižďal úvodný signál. Organizátori odštartovali šestnásty ročník pražského maratónu. Balóniky stúpali k oblohe, ovzduším sa už tradične niesla Vltava od Bedřicha Smetanu. Plný nadšenia sme vyštartovali. Amigo zvolil tempo. Zo začiatku sa mi zdalo trošku rýchle, po chvíli som si zvykol. Boli sme pohltení v stáde. Hudba, piskot, rev, tleskot. To prostredie bolo nesmierne motivujúce. Starí, mladí, muži, ženy, každý z nás si chcel dokázať svoju vytrvalosť.

Pri desiatom kilometri ma začala pobolievať noha. Ozvalo sa zranenie z breakdancu pred piatimi rokmi. Nemyslel som na to. Myslel som na cieľ. Slnko chvíľami svietilo, občas zašlo. ,,Skvelé podmienky", povedal Amigo. Nevedel som to porovnať s inými maratónskymi podmienkami, preto som sa tomu len tešil. Užíval som si to. Bol som rád, že tam bolo tak veľa bežcov. Stále sme totiž mohli niekoho predbiehať. 15 km, 20 km, 25 km, 30 km - išlo to ako po masle. Žiaden väčší problém. Len radosť z behu...

Prešli sme 32. km. Začínal som sa cítiť sviežejší. Nechápal som to. Mohol som zrýchliť. Tak som pridal. Dokonca som si zakričal. Tie pocity boli úžasné. Endorfíny! Úplne ma ovládli. Počul som, že bežci na dlhé trate zažívajú niečo krásne. Začínal som tomu rozumieť. Mal som chuť zvyšných 10 km odšprintovať. Bol som v eufórii. Tomu, čo dokáže urobiť s mysľou vlastný organizmus, sa nevyrovnajú žiadne omamné látky. Telo si bežalo samé. Myseľ bola v tranze. Bol som naplnený silou, radosťou, pýchou, hrdosťou. Bolo to fantastické...

Prišiel 38. km. Endorfíny sa pravdepodobne minuli. Krásne pocity začínala striedať únava. Ťažšie sa mi dýchalo. Slnko zašlo. Nevládal som. Nechcel som pokračovať. Mal som v sebe vnútorný boj. Amigo ako skúsený maratónec ma našťastie brzdil, keď som bol v stave eufórie. Preto mi ostali nejaké rezervy. Teraz ma podporoval: ,,Pridaj, nie si na nedeľnej prechádzke!" Musel som už tie posledné kilometre ,,doťapkať". Od 40. km to bolo len trápenie. Túžba po víťazstve mi ale nedovolila zastať. Boj stále pokračoval...

Konečne! Zazrel som cieľ. Už len pár metrov. Na tú chvíľu som sa pripravoval 6 týždňov, preto som chcel dobehnúť vo veľkom štýle. Ruky som zdvihol nad hlavu, zakričal som si. 3hodiny 33 minút 21 sekúnd! Prekonal som svoj plán o takmer pol hodiny. Dokázal som to!

Uvedomil som si, že som to zvládol viac vďaka psychickému nadšeniu ako fyzickej ,,kondičke." Nedokázal by som to ani bez trénera Tomáša, ani bez vodiča Amiga. Nedokázal by som to bez svojho zámeru uspieť. Bol som totálne presvedčený, že prekonám sám seba, že maratón pokorím. Tento mentálny prístup nie je nový. Už v 6. stor. pred n.l. čínsky generál a vojenský stratég Sun Tzu podporoval svojich vojakov: ,,Víťazní bojovníci najskôr vyhrajú, potom idú do boja, kým porazení idú ako prvé do boja, kde sa snažia vyhrať." ( Victorious warriors win first, then go to war, while defeated warriors go to war first and then seek to win.)

V ten deň som sa zmenil. Stal som sa idealistom. Svoje idey kladiem na prvé miesto, realitu na druhé. Nie sú to platónske idey o dokonalosti mimo jaskyne, mimo tohto sveta. Sú to idey, vďaka ktorým mením realitu na dokonalú. Ideu o maratóne som už naplnil. Je čas zrealizovať ďalšie...

 

maraton-9-5-2010-praha

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z nuly na tridsať. Armádne zálohy príliš nezaujali

V tomto volebnom období chce ministerstvo obrany vybudovať zálohy s 257 ľuďmi. Zatiaľ sa ich hlási 31.

SVET

V New Jersey narazil vlak do nástupišťa, hlásia desiatky ranených

Vlak narazil na zakončenie slepej koľaje.

KULTÚRA

Vrátil sa, aby zúročil skúsenosti. Chrabrí Maďari mu to spočítali

Múdry je iba ten s peniazmi, hovorí člen recesistickej maďarskej strany.


Už ste čítali?